Od 24. februára 2022, kedy sa začala „špeciálna vojenská operácia“ Ruska voči Ukrajine, s veľkým pohnutím sledujeme strašné udalosti na Ukrajine, v susednom štáte. V televíznych správach denne vidíme extrémne pustošenie. Zahynuli už desaťtisíce ľudí, Ukrajincov i Rusov. Je tam aj veľmi veľa ranených a až milióny utečencov. Sú tam i zruinované mestá, obrovské materiálne a ekologické škody. Nesmierne ľudské utrpenie. Peklo na zemi.

V posudzovaní uvedených skutočností dominuje tu názor, že bez akýchkoľvek pochybností Rusko (Putin) je agresor, ktorý hrubo porušil medzinárodné právo a jeho konanie si zaslúži zásadné odsúdenie. Západ uvalil na Rusko vonkoncom bezprecedentné sankcie a Ukrajine poskytuje mimoriadne veľkú humanitárnu, materiálnu a tiež vojenskú podporu. Na Ukrajine hlasno znie odhodlanie vyhnať okupantov. Existuje tiež názor, že Putin ničí nielen Ukrajinu, ale i samotné Rusko. Sú aj požiadavky, aby všetky škody, spôsobené vojenskou inváziou, Rusko zaplatilo.

Keď ničivým ostreľovaním hynú aj nevinní ľudia a ich domy sa menia na ruiny, nesmieme sa iba nečinne prizerať; o to viac, že sa tak deje v našej blízkosti. Máme byť ľudsky solidárni, súcitiť s našimi blížnymi. Pri extrémnych hrôzach nám to prikazuje naše svedomie. A netýka sa to nás iba z čisto ľudského hľadiska. Tú strašnú situáciu spôsobili ľudia nášho slovanského kmeňa, s kresťanskými národnými koreňmi – o to viac vojenské „riešenie“ konfliktu volá po našej pozornosti. A vojna na Ukrajine sa nás týka i z pragmatických dôvodov – má značné ekonomické dôsledky; nadregionálne, až celosvetové. Máme hospodársku krízu a veľkú infláciu, rapídne postihujúcu i existujúce úspory. V neposlednom rade máme aj obavy, aby táto „lokálna“ vojna neprepukla do nekontrolovateľných rozmerov...

Na našich politických reprezentantov sa nemôžeme náležite spoliehať. Sú príliš zahľadení do seba. Ich prioritou je úspech vo voľbách. Nekonvenčné názory a postoje nezriedka ignorujú, ba i potláčajú. Stretávame sa s tendenčnou filtráciou informácií, napríklad aj s blokovaním internetových stránok majúcich „škodlivý“ obsah. V oficiálnej politike štátu a v mienkotvorných médiách majú prím jednostranné postoje, nekritické voči chybám Západu.

Ale keďže chceme byť objektívni a neunáhliť sa, nevyhnime sa otázke: Aký podiel na vzniku aktuálnej vojny má druhá strana? Je ten podiel nulový, alebo dokonca až podstatný? Táto otázka je kľúčová. Bez náležitej odpovede na túto otázku nemáme morálne právo odsúdiť (len) Rusko a Putina. A kto je tá druhá strana?? Ukrajina? Kyjev? Washington?

Počiatkom terajšej vojny na Ukrajine nie je 24. február 2022. V predchádzajúcich ôsmich rokoch tam prebiehal vojenský konflikt, v ktorom podľa vyhlásenia V. Putina zahynulo takmer 14 000 civilistov. Rozbuškou boli rozporuplné majdanské udalosti. A ešte predtým tu boli roky vnútroštátneho napätia, ovplyvňované Západom. O uvedených skutočnostiach máme nateraz nedostatočné vedomosti, preto (zatiaľ) neodsudzujeme (iba) Rusko, respektíve Putina!

Ukrajincom spontánne poskytujeme významnú humanitárnu pomoc, na ňu analýzu nepotrebujeme. Ak však uvažujeme o vojenskej podpore jednej zo strán konfliktu (takou podporou je i poskytovanie modernej ťažkej výzbroje), musíme zohľadňovať tiež podiel podporovanej strany na vzniku vojny (v záujme jedného vinníka nebojovať proti druhému vinníkovi). A je tu aj riziko, že budeme pôsobiť ako prilievanie oleja do ohňa...

Súčasné vojnové peklo na Ukrajine je bezprostredne spôsobené „špeciálnou vojenskou operáciou“ Ruska voči Ukrajine. Putinova zodpovednosť je tu neodškriepiteľná. Nesporne spoluzodpovedné je i celé politické a vojenské vedenie Ruskej federácie. Zrnko pravdy je i v myšlienke „každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“. Je však chyba iba na ruskej strane?? Porušilo Rusko medzinárodné právo??

V súboji dvoch boxerov v prvom kole kopne boxer A boxera B do rozkroku. Pravidlá niečo také nepripúšťajú, ale rozhodcovia tento brutálny faul tolerujú a nechajú ho bez povšimnutia. Časť publika s nadšením tlieska. Boxer B ustojí šok z kopanca do svojich gúľ a v druhom kole on kopne boxera A do jeho gúľ. Možno konštatovať, že boxer A pravidlá boxu v prvom kole porušil (oficiálne pravidlá kopanec do gúľ nepripúšťajú a výnimku do kritického momentu nik nepovolil). Ale tým, že rozhodcovia takéto konanie pripustili, potichu de facto zaviedli „pružne“ modifikované pravidlá boxu, ktoré kopanec do rozkroku pripúšťajú. Z toho vyplýva, že kým boxer A konal unfair, boxer B konal férovo – podľa „pružne“ modifikovaných pravidiel boxu. Teda boxerovi B nič nemožno vyčítať.

Tu si dovolíme pripomenúť svojvoľné zbombardovanie Juhoslávie, vrátane čínskeho veľvyslanectva v Belehrade, ozbrojenými silami štátov NATO v roku 1999, vedúce k „samostatnému“ Kosovu. Odcitujeme vyjadrenie bývalého ministra zahraničných vecí Českej republiky Lubomíra Zaorálka: „Rusové totiž často dávali najevo, že budeme platit za to, co se stalo v Kosovu, a za řadu těchto věcí. Myšlenka odplaty, za to, že my jsme byli těmi, kteří začali zpochybňovat mezinárodní řád, a provedli jsme kroky, které znamenaly jeho rozbití. Pamatuji si, že i Putin to říkal v jednom z jeho projevů, že nám vůbec nedochází, co jsme v Kosovu udělali, a že si vůbec neuvědomujeme, jaká věc se tam stala, a že to vše bude mít důsledky. Tohle jsme opravdu opakovaně od Rusů slyšeli, od Putina, od Lavrova, že za to zaplatíme“.

Madeleine Albrightová, rodená Körbelová, narodená v roku 1937 v Prahe v židovskej rodine, vychovaná ako katolíčka, bývalá ministerka zahraničných vecí USA, iniciátorka bombardovania Juhoslávie, kritikmi nazývaná „balkánska mäsiarka“, zomrela dvadsiaty ôsmy deň „špeciálnej vojenskej operácie“ Ruska voči Ukrajine – 23. marca tohto roku. Bezprostredne po jej úmrtí súčasný prezident USA svoju úroveň prezentoval výrokom „Amerika nemala oddanejšieho obrancu demokracie a ľudských práv než ministerku Albrightovú. Keď budem myslieť na Madeleine, vždy si budem pamätať jej vášnivú vieru, že Amerika je nenahraditeľný národ.“ Na poslednej rozlúčke s Abrightovou, konanej 27. 4. 2022 vo Washingtonskej národnej katedrále pred viac ako 1400 významnými ľuďmi z celého sveta, Joe Biden vyhlásil: „V dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí nemala sloboda väčšieho šampióna ako Madeleine Korbelovú–Albrightovú. Dnes si spomíname na veľkú hrdú Američanku, vďaka ktorej sme všetci hrdí na to, že sme Američania.“

Albrightovú, iniciátorku svojvoľnej vojenskej intervencie NATO do vnútroštátneho konfliktu suverénneho štátu, vzdialeného od USA tisícky kilometrov, americký prezident Joe Biden zahrnul chválospevom. O Putinovi ale povedal, že je zabijak („killer“) – a to už rok pred „špeciálnou vojenskou operáciu“ Ruska.

Dvojaký meter mal Západ aj voči srbskému exprezidentovi Slobodanovi Miloševičovi a voči čilskému exprezidentovi Augustovi Pinochetovi. Generál Pinochet sa dostal k moci za pomoci USA krvavým štátnym prevratom. Počas vojenskej intervencie NATO v Juhoslávii Pinochet bol vo Veľkej Británii. Tu sa na základe španielskeho zatykača ocitol v domácom väzení, z ktorého ho však (zo zdravotných dôvodov) prepustili a vrátil sa do Čile, kde (po rokoch) pred smrťou prijal z rúk kňaza pomazania chorých. Pochovaný bol s vojenskými poctami. Miloševič zomrel za nejasných okolností vo väzení v holandskom Haagu...

Podobne dvojaký meter má Západ aj v celom rade iných prípadov. USA a EÚ už roky udeľujú sankcie Rusku za „anexiu“ Krymu a zároveň uznávajú Kosovo za samostatný štát. K takémuto postupu vyzývajú aj ďalšie štáty. Teraz Západ až extrémnymi sankciami tlačí na Rusko za jeho vojenskú intervenciu na Ukrajine. To, že Západ totálne prehliada nezákonnosť svojich vojenských intervencií (... Juhoslávia, Afganistan, Irak, Líbya, Sýria, ...) a zároveň za niečo také urputne sankcionuje Rusko, spochybňuje dôveryhodnosť Západu. Príslovie učí: Najprv si treba zamiesť pred vlastným prahom!

Upozorňujeme aj na výhrady čínskych diplomatov: „NATO je obranná aliancia? Je to vtip storočia.“ (Čao Li–ťien), „Pred 23 rokmi NATO zhodilo 420 tisíc bômb s hmotnosťou 22 tisíc ton, vrátane 15 ton ochudobneného uránu bez sankcií Bezpečnostnej rady OSN“ (Liu Xiaoming).

Pripomíname tiež, že americký prezident J. F. Kennedy počas karibskej krízy v roku 1962 zamedzil prístup sovietskym vojenským lodiam na Kubu, čím priviedol všetko obyvateľstvo sveta na pokraj záhuby. Ku svetovej katastrofe nedošlo vďaka rozvahe na sovietskej strane. Američania Kennedyho uctievajú, Putina zatracujú a ani teraz nedovolia nebezpečný vojenský objekt vo svojej blízkosti.

Sme toho názoru, že ak niekto odmieta priznať podiel viny Západu na súčasnej tragédii Ukrajiny, tak diskutovanú žalostnú pravdu popiera buď pre svoju neschopnosť myslieť objektívne, alebo pre svoju bezcharakternosť.

Niektorí považujú za potrebné ešte viac posilňovať NATO a riešenie vidia v porážke Ruska pomocou vojenskej podpory Ukrajiny. Volajú po ďalších a ďalších dodávkach moderných ťažkých zbraní Ukrajine. Očakávajú, že Rusko to dlho nemôže ustáť a prehrá.

Sme toho názoru, že ako cieľ by víťazstvo vo vojne nemalo byť nadradené prijateľnému mieru. Pokračovanie vojny prináša Ukrajine i Rusku usmrtenie a zmrzačenie veľa ľudí, ruiny domov, ničenie všetkého možného, mnoho sĺz a zaťatých pästí... Vojna nepatrí do inteligentnej ľudskej spoločnosti.